Papradno 30.6. - 5.7. 2008

Prvý prázdninový týždeň  naša chata zažila nápor aký asi ešte nezažila. Na celý týždeň ju totiž obsadila pratia štrnástich "násťročných" a jeden páter (teda ja). Už cesta tam bola zaujímavá: najprv autobusom do Trnavy a potom vlakom do Považskej Bystrice. Keďže nám na stanici v Považskej "dobre" poradili, posledný autobus do Papradna sme nestihli. Nedalo sa nič robiť - nakoniec sme sa k chate dopravili na mojom aute. Keď som sa už stvrtý raz točil tam a späť, dedinčania sa čudovali, aký blázon sa to preháňa po ich dedine... No a čo! Ked´ sme všetci šťastlivo prišli na chatu, už bolo vonku šero. Tak sme rýchlo vybalila zásoba z domu a niečo zjedli. Zistili sme, že máme z domu toľko koláčov a zákuskov, že to nemáme žiadnu šancu zjesť. To sme si len mysleli. Nezostalo vôbec nič, a ešte by sme si niečo dali...

Čo sme celé dni robili?

Najobľúbenejšou disciplínou bol určite volejbal. Stačila lopta, lúka pri chate a šnúra na prádlo napnutá medzi dvoma stromami... Potom asi futbal. Hrali všetci: chalani aj dievčatá. Adrenalín nám sprostredkoval p. Martin, ktorý za nami prišiel s horolezeckou výstrojou, takže každý pomocou lana a zaistenia mohol vyšplhať na vysoký buk. No a naj zábava bola schovávačka okolo chaty za rôznymi stromami a kríkmi. Tie pravé "grády" to však dostávalo až keď sa zotmelo. Nikomu nevadilo, že sa vrátil z lesa špinavý a zablatený. V potoku sa dalo všetko umyť. Horšie to bolo s turistikou, pochodili sme len trochu okolo chaty a o hodinu sme už boli späť (máme výhovorku - bolo naozaj horúco). Jeden deň sme sa vypravili aj na veľkú túru, ale došli sme len do trištvrte cesty...

A samozrejme, každý deň  sme mohli byť aj na sv. omši - ďakovať Pánu Bohu za krásnu prírodu, radosť a spoločenstvo priateľov.

Či pôjdeme aj na budúci rok? O tom nepochybujem. P.M.